Nenávistné prejavy na internete a právo

Nenávistné prejavy na internete a právo

Aj keď sa to na prvý pohľad môže javiť inak, aj na internet a naše správanie na ňom sa vzťahujú právne predpisy, ktoré platia v reálnom svete. Mnoho ľudí si neuvedomuje, že hoci sa cítia na internete anonymne, vzťahujú sa na nich aj v tomto priestore rovnaké pravidlá a zákony ako v ostatných oblastiach života.

Napriek množstvu problémov, ktoré súvisia s charakterom internetu ako nadnárodnej siete, existuje niekoľko základných princípov, ktoré by mal každý používateľ internetu ovládať a zároveň mal by si byť vedomý následkov, ktoré pri ich porušení musí znášať:

  1. Sloboda prejavu nie je absolútne právo a niektoré verejné formy prejavu sú zakázané – trestné.

  1. Slobodu prejavu je možné v zmysle Ústavy SR obmedziť, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 Ústavy, ods. 4)

  1. Každý občan Slovenskej republiky je viazaný Trestným zákonom, bez ohľadu na to, kde nastáva jeho konanie (osobná pôsobnosť trestného zákona podľa § 4 Trestného zákona).

  1. Konanie, ktoré je na území SR trestné podľa zákonov platných v Slovenskej republike je trestné aj v prípade ak k nemu dochádza v prostredí internetu na serveroch, ktoré sú fyzicky umiestnené mimo územia SR slovenskými občanmi.

  1. Trestné sú výroky hanobiace národnosť, rasu, etnikum a vierovyznanie, podnecujúce k nenávisti z týchto dôvodov, obhajujúce a propagujúce ideológie smerujúce k potláčaniu práv a slobôd (§ 421 až 424a trestného zákona)

  1. Rovnako trestné je verejné podnecovanie na spáchanie trestného činu, či verejné schvaľovanie trestného činu (§ 337 a 338 Trestného zákona).

  1. Podmienky používania mnohých služieb, vrátane sociálnych sietí ako Facebook, či nástrojov ako Youtube obsahujú ustanovenia zakazujúce prejavy útočiace na jednotlivca či skupinu osôb kvôli ich pohlaviu, rase, etniku, národnosti, vierovyznaniu, veku či sexuálnej orientácii.

Takéto obmedzenie vo verejnom prejave názorov nemožno stotožňovať s „politickou korektnosťou“, ktorá je častokrát napádaná. Ústavné obmedzenie slobody prejavu a z neho vychádzajúce znenie trestného zákona má chrániť každého človeka pred tým, aby sa nestal obeťou výrokov zasahujúcich do ľudskej cti a dôstojnosti len preto, že je príslušníkom určitej národnostnej, etnickej, rasovej alebo náboženskej skupiny.

V prípadoch, kedy sa dostávame obsahom svojho výroku za hranicu zákona, už totiž nejde len o porušenie akejsi „morálnej slušnosti a korektnosti“, ale o vážny zásah do práva na ochranu ľudskej dôstojnosti, ktoré sa vzťahuje aj na príslušnosť jednotlivca k etnickej, národnostnej či rasovej skupine.

Navyše, historická skúsenosť hovorí, že ideológie, ktoré vo svojom dôsledku viedli k vyvražďovaniu miliónov obetí začínali práve hanobením, znevažovaním a rozdúchavaním nenávisti. Holokaust sa nezačal plynovými komorami, ale slovami. Nenávistnými, hanobiacimi , urážlivými slovami.